Svet Jarný Tatranský z r.p. 2002 podľa Jara Mesároša

15.08.2006, 16:18, velvetka

Prvý diel z majstrovského diela nášho kolegu Jarka Mesároša o výpravách za krásami hôr práve začína..... :)
Svet jarný-tatranský z r.p. 2002
podľa Jara Mesároša

Ako sa vlastne uskutoční niečo také masové a úžasné, tiež veľmi akčné a kultové? Je to veru ťažké, zaloviť v pamäti a sústrediť sa na prvopočiatočné impulzy,  keď vlastne všetka pozornosť sa sústredí na samotné dielo a zanikajú okolnosti, v ktorých toto dielo vzniklo. Jeden z impulzov vlastne mohol byť odštartovaný zo servisu a vlastne sa zrodil z jedného zasnívania, v ktorom som sa uvidel na samom vrchole Európy, t.j. Mount Blanku 4 807m a jedného umelého, až platonického vydržovania tohto sna v podaní Jara Bobovského
 / stručný popis osoby - v budúcnosti konštruktér, strojca a motor celého toho, neúnavná turbína,  vytrvalý nadšenec, optimista, zabávač, majiteľ neutíchajúceho smädu, ako i majiteľ ešte veľa, veľa ušľachtilých vlastností, taktiež  ten, ktorý si to u Vila najviac odskákal!/
Pretože skúsenosti boli v rozpätí mizerné, mizivé až žiadne, padlo rozhodnutie, resp. okolnosti si vynútili, že si to treba niekde vyskúšať na nečisto a vôbec načo si robiť hneď hanbu na medzinárodnej scéne.
A tak tu bol Gerlach! Bol doma, bol to kopec /v Bobo-terminológii, taký pupáčik/. Bobo-terminológia sa postupom času zmutovala na vyššie štádium, t.j. Fujitsu - terminológia, keď
ju s obľubou začali okrem účastníkov nášho summitu používať všetci zamestnanci Fujitsu,
ibaže akosi znegovanú .... Nuž, náš Gerlach bude použitý ako demo! Pre Gerlach to je strašné konštatovanie!/v budúcnosti sa nám toto rúhanie vypomstí, ale nepredbiehajme /.
A keď to porovnáme, je to iba nepatrné prevýšenie cca 2 152 m. Úplne zanedbateľný rozdiel! Úplne? A zanedbateľný?
Smelé úvahy ma prechádzajú pri pátraní po podmienkach, za akých by sa dalo vystúpiť na Gerlach. Ani zistenie, že tam bol niekto pred nami nás dokonca neodradí. Budeme potrebovať horského vodcu - aké potupné. Nebude to žiadny prvovýstup aj to prehltneme.
Na Gerlach vystúpi ročne x- tisíc ľudí, hlása krátka správička v dennej tlači. No tak teda, teraz už musíme i my a je rozhodnuté! Úplne sme zľavili z náročnosti a začali formovať kolektív. Dvaja nadšenci sme už boli, vlastne od začiatku traja- Dušan Mĺkvy /nespútaný živel, nezmar,
slovne vysokokadentný, ako ostrý protiklad k priezvisku, neutíchajúci a športový šialenec,
tatranský plašič kamzíkov a svišťov, nepresadená planta hudobného sveta, záporná vlastnosť – málo smädný/, bol od počiatku poplatný tejto myšlienke a tým pádom zatriedený do prvej línie dobyvateľov, s veľkou účasťou na prípadnej koristi. Postupnou agitáciou sa nadšene pridávali ďalší, ako Jožko Lenčéš / vždy schopný vypichnúť úskalia a nedostatky a vzápätí nájsť zázračné riešenie, parťák do každej cenovej skupiny /, Štefan Tóth /osobnosť to veľká v našej firme, človek do pohody aj nepohody, ochotný pomôcť  prakticky nepretržite - ak by nebol chcel ísť, museli by sme ho snáď uniesť – hoci to nebolo nikdy potrebné,boli sme  k tomu odhodlaní,  samozrejme Milan Vratanina - dovolenkový nenásytník, vždy platný člen všetkých hlúpostí, môj dlhoročný súputník, náš počítačový mág a virológ – ten by zlikvidoval Windows-om95 aj syfilis2002!!! a samozrejme naše baby, Miška Kubíková / naša inotaj, nedeliteľná súčasť nášho kolektívu, naša bezpečná vzdialenosť od zákazníka a náš servisný guru nezávislej hudby/ , no a Marika /naša ozbrojená provokácia a záškodník v jednej osobe, strážkyňa našich finančných fondov, tým pádom všetkými zbožňovaná, diskotékový orkán, reštauračný vyjednávač a financmajster, zberový referent a náš riadiaci orgán /.
Pravdupovediac, účasť sa zdala uspokojivá do Tatier, ale na Gerlach sme si verili iba 4 /slovom štyria/, ostatní to brali skôr ako spoločenské podujatie. Tiež sa nám málili tie naše baby a potrebovali sme náš kolektív nejako ešte zatraktívniť, t.j. skrásnieť a omladiť. A to nebolo v našich mužských silách. Agitácia začala na rôznych firemných posedeniach, stretnutiach, seansách, neúnavní sme boli pri saunovaní, najmä Dušan, a definitívne zapracovala skutočnosť, keď na vianočnom stretnutí, súhra šťastných náhod, alkohol a s tým spojená družnosť celého kolektívu, pekné počasie, poodhalilo nádheru Tatier . V Liptovskom Jáne, po skvelej vianočnej akcii a vzápätí po hĺbaní nad atlasom Slovenska, kde o uskutočnení tej ďalšej, nebolo pochýb, a bolo to i každého zbožné želanie, že by to mali byť jednoznačne Vysoké Tatry, aby to malo stúpajúcu tendenciu. Ale tieto smelé úvahy a tiež naše stupňujúce sa nároky v oblasti zimno-vianočnej turistiky, už v zárodku likvidovalo cash-flow v mocných rukách nášho riaditeľa. A teraz kriticky o Jarovi Bobovskom. Jaro to bol, ktorý povedal onú pamätnú vetu. ,,Tatry si môžeme urobiť kedykoľvek, nezávisle od firmy tým, že si to zaplatíme z vlastného”. Táto polopravda to odštartovala ... Polopravda preto, lebo zaplatiť z vlastného sme si to mohli, ale nezávisle od firmy to môžeme, až keď budú obchody !
Že Jaro? Tiež som mal obavy z masového presunu firmy do Tatier, čím by sa narušila bojaschopnosť celej našej jednotky, pracovne nazvanej Fujitsu. Veď konkurencia je veľká a nespí! A nechodí bohapusto po Tatrách.
Akcia sa začala rysovať. Na začiatku veľmi bledými kontúrami, ale predsa postupom času sa pridávali sýtejšie farby. V týchto ťažkých časoch formovania sa jednotky, mamutiu úlohu zohrala Dáška Polakovičová / osvetárka a spojeňkyňa z Panenskej, ktorá má výletovanie dokonca v pracovnej náplni, večná kritička nás chlapov a spolutvorca celého nášho tatranského image a strojiteľka zaľahacieho poriadku– i keď Štefan bol čiastočne nespokojný!!!/, ktorá svojimi zdedenými veliteľskými danosťami a neúnavnosťou pomohla sformovať posily zúčastňujúce sa na operácii z Panenskej. Zjednanie horského vodcu, neustále prihlasovanie a odhlasovávanie niektorých nedisciplinovaných členov spôsobilo nemálo problémov, /dúfam, že sa všetci spoznali v tejto kritickej stati ha, ha, ha/. Tu by vedel lepšie vyzdvihnúť klady a nedostatky Jaro Bobovský, ale asi mu tu nedám priestor.
Mierny chaos začal zverejnením programového vyhlásenia. Totiž my, aktívni turisti, sme  svojimi veľkohubými a veľkookými predsavzatiami v podobe túr, takmer odradili značnú časť našich soft-turistov, takmer likvidačným programom. I táto vec sa rýchlo vyjasnila a vypracovali sme niekoľko variantov, aby tam každý našiel to svoje. Ako termín gradoval a posádka sa ustálila, rozdelili sme si úlohy. Naše finančné oddelenie dostalo za úlohu  zabezpečiť, cestovné lístky na vlak - zvolili sme romantiku vlakovú pred komfortom autovým. Takže naša Janka / v kolektíve obľúbená, naša ekonomická ozdoba, príkladná cestovateľka a neúnavná tanečníčka/ a Martinka / náš ďaťlík ťuk, ťuk do klávesničky,  tiež naša horalka  a  tatranka a.s. Pečivárne Sereď, čo to píšem - sorry Martinka, no a ešte magic-ká / si trpezlivo odstáli tú povestnú frontu na vlakovej stanici. Česť vašej trpezlivosti, baby! Inge Kotríková / naša organizačná kádrová rezerva- mohli sme kedykoľvek zneužiť jej organizačné skúsenosti, no hanbili sme sa - v spojení s Milanom Vrataninom ukrutný dovolenkový labužník/ sa jednohlasne stala managérkou počasia. Jednohlasne schválené! Ja som sa samovymenoval za managéra pre nepredvídateľné prekážky, ale vďaka perfektnej organizácii zo strany Jara Bobovského, to bol post iba taký alibistický. Samozrejme som musel vypracovať zvoz všetkých účastníkov a potom si ho zrealizovať.
Jara Bobovského sme pasovali za veliteľa, ale potichu aby sa nezľakol a nebúril.
Marike Gemerovej  prischla funkcia z práce t.j. správca spoločnej pokladne a tiež oficiálna funkcia, že - kultúrny referent. Prepáč Marika.
Vyzbrojení takýmto štábom, sme sa prebudili v to pamätné ráno 20.VI.2002, samozrejme všetci za pomoci všakovakých tých spánkobudičov, veď odchod bol stanovený na 5:45 / ó aké kruté, ale všetci sme sa vybičovali/. Za malého ranného zmätku som dômyselným systémom vyzdvihol baby v poradí Miška, Janka, Martinka, potom pripomínajúc preteky F1, som sa zbavil auta  v servise. Tam už bol pripravený Andrej, ktorý nás ostatných dopravil na stanicu. 5:35 hladké pristátie na stanici, rýchly výsadok! A  ak sme náhodou zabudli Andrej, tak ďakujeme! Zvítanie sa na stanici, spočítanie, nastupovanie, veľký výdych a odteraz už len všadeprítomný úsmev. Vlak sa pohol a začalo to byť skutočné.
Usadili sme sa spontánne, iba Dušan vbehol spontánnejšie ako iní,samozrejme hneď k babám -alebo to bolo cielené? No spontánne.