Svet Jarný Tatranský z r.p. 2002 podľa Jara Mesároša, časť 2

13.02.2007, 10:46, velvetka

Druhá časť Jarkovho záznamu z našej výpravy.
S Jarom Bobovským sme sa tiež spontánne nasťahovali do kupé s mamičkou a jej malou ratolesťou. Vyzeralo to ako veľká obeť, ale v skutočnosti sme kupé hodlali využiť iba ako sklad našej batožiny. Veď prvé krásne zážitky na nás číhali už v reštauračnom vozni a hladní sme veru ešte neboli.  Ako na povel sme sa tam vybrali, samozrejme spontánne, veď ako inak a hneď sme si získali čašníka a dali mu možnosť blysnúť sa svojou zbehlosťou a samozrejme aj zarobiť. Po úvodnom pivku sme sa združili okolo našich báb, veď čo iné už môže z nás chlapov vystať. Samotné cestovanie vlakom mi pripadalo veľmi divné. Spoľahlivo sme sa posúvali k cieľu bez akéhokoľvek môjho pričinenia.
Pre vodiča z povolania neslýchané. Stále mi chýbalo niečo  ústredné v rukách /nie kúrenie/.
Tak som to vyriešil svojsky a chopil sa fľaše. A nepríjemný pocit pominul sťa šibnutím čarovného prútika. Ako tak ubúdali z fľaštičky pohonné hmoty nálada gradovala a to sme sa
blížili do stanice Žilina, kde sme čakali prírastok našej družiny v podobe Lenky / strážkyňa svätyne nášho riaditeľa i samotného nášho riaditeľa, naše spojivo medzi vrchnosťou a spodnosťou, naša sťahovavá lastovička, vzťah ku kolektívu veľmi družný až súdržný/.  Z okna sme sa jej zviditeľnili a tým jej uľahčili nastupovanie. Tradičné uvítanie chlebom a soľou sme oželeli a Lenku uvítali, tiež tradične slovensky - destilátom. Rýchlo plynúcu cestu spríjemnila panoráma Malej Fatry, Veľkej Fatry,  Nízkych Tatier osviežili nás vody Liptovskej Mary a zatajili sme dych pri pohľade na Vysoké Tatry- naša budúca kolónia. Turistická sezóna práve začala a tak sme svojím organizovaným chaosom urobili prvú zaťažkávajúcu skúšku Popradskej stanici, ako i tatranskej železnici. Priznám sa, že Tatry ma zasa veľmi potešili, vlastne opantali ako vždy a zdôraznili tú našu človečenskú malosť. Ani sme sa nenazdali a vystupovali sme na konečnej a to bolo Štrbské pleso - naša destinácia. Skorý príchod cca11:00 neprekvapil iba nás, ale aj zamestnancov malebného hotelíka Toliar. S morálkou, ktorá panovala nás skôr považovali skôr za okupačné vojská ako za potencionálnych turistov.



Hotel Toliar bol aj perfektne situovaný iba pár metrov od stanice a ako sme konštatovali po ubytovaní, zariadený podľa našich predstáv dokonca aj finančných. Po hodine postávania a krátenia si času rôznymi spôsobmi sme boli vpustený.
To znamenalo, že na chvíľu sa táto skvelá partia rozpŕchla a prerozdelila. Ja som dobrovoľne súhlasil, že budem bývať s Dušanom, pretože Dušan potrebuje aj vo svojich 53 neustáli dozor
a ešte som ho mohol aj vychovávať. Po nevyhnutných  ubytovací úkonoch a krátkom oddychu
sme sa sústredili pred budovou odkiaľ sme štartovali na prechádzku k Popradskému plesu. Fotografovanie nemalo konca kraja, muchy dotieraví to element, nepoznal odpočinku, ani zľutovanie s nami a stali sa našimi sprievodcami počas celého pobytu / v budúcnosti budú ešte minimálne 1x spomenuté/. Fotením a obdivovaním Patrie po ľavej strane pod ktorej masívom sme sa pohybovali /na vratkých nohách/, Ostrvou v pravo a scenériou Popradského hrebeňa pred nami sa striedavo tvorili rôznorodé skupinky a rôznymi pózami dokumentovali priebeh. Dušan, sa odtrhol / je to supersúťaživý typ / a do konca pobytu už šiel iba na čele každého pelotónu, stimulujúc starú múdrosť, že stádo vedie vôôllloooovvvvvoooooo najzdatnejší jedinec. Image-foto začalo ešte gradovať akonáhle sme sa dostali k Popradskému plesu. Foto s úsmevom aj bez, skupinovo i jednotlivo, s pózou i bez, s úškrnom či grimasou,
s pivom či bez, za záhradným stolom či pod ním samozrejme vždy s dokonalými kulisami Tatier.
Po krátkom občerstvení  samozrejme pivom s krycím názvom drahoušek som už nevydržal pohľad na vyzývavú Ostrvu a / rozumej kopec nie ženské meno /  a rozhodol som sa ju zdolať. Už veľakrát ma mátalo vybehnúť si hore, ale vždy mi to o vlások nejako uniklo. Tento pupáčik  s cik-cak chodníčkom  som sa rozhodol absolvovať iba s Jarom Bobovským nakoľko ostatných zlákal Symbolický cintorín na Popradskom plese.


Vybehli sme ho v rezkom tempe, odmena bola štedrá - slnkom zaliata okolitá krajina i ten pohľad na Popradské pleso bol akýsi vďačnejší, muchy láskavé, nenásilné. Idylka spôsobená hlavne dlhou tatranskou vrcholovou abstinenciou. Zdržali sme sa asi 20 minút posledné dúšky vrcholového, hnusne zdravého riedkeho opojného vzduchu a predpríprava a zároveň zahrievacie kolo na zajtrajší Gerlach bola ukončená.