Svet Jarný Tatranský z r.p. 2002 podľa Jara Mesároša, časť 3

13.02.2007, 10:45, velvetka

Tretia časť knihy kolegu Jarka z našej výpravy v Tatrách. 


Prískokmi a rezkým tempom sme sa vydali k Popradskému plesu, krátke doplnenie 12 stupňového paliva a notoricky známou cestou späť na Štrbské pleso. Ešte v kútiku sme dúfali, že stretneme posledných kochačov tatranských z našich soft-kolegov, ale hlad tam urobil svoje a všetci  trielili veľkou rýchlosťou na večeru, ako by to bola večera s družobnou etiópskou delegáciou. O 19:30 už večeriame i my a sme prekvapení dobrou úrovňou gastronomických služieb a dokonca bez astronomických  cien. Príjemné zistenie do nasledujúcich dní. Na večery sme s radosťou zistili, začínajúci večer nebude mať konca-kraja a po krátkej sprche sme sa stretli na neslýchanom vynáleze zvanom karaoke-diskotéka. Teda karaoke my teda nie, ale tú diskotéku veru  áno. Od diskotéky sa veru neodhodíme.  Priamo pri  ďalšom pivnom rozstrele sme privítali ďalších účastníkov a to menovite: Ivana Tichého /obetaví mladý človek, totiž zanechal aj lukratívne obchody aby podporil toto veľké posolstvo, optimisticky vždy naladený, hôrne zbehlý, vinný, vlastne nevinný ale vínny expert a správny flegmatik/, Petra Mruškoviča / delegát z Trenčína zachraňujúci image celej pobočky-Baďura dúfam že mu to zohľadníš na prémiách, veľký obdivovateľ našich veľhôr, po všetkých stránkach jeden z nás, v budúcnosti pevný pilier našej  hard-turistiky, majiteľ trička s vlastnou prezentáciou vlastného nick-name Mrušo, Palo Štromp /veľvyslanec z Košickej pobočky, rodinne založení, i sem prišiel vyvenčiť rodinku o sile jednej maminy a dvoch ratolestí - povinnosti a zaneprázdnenosť vyplývajúca z daného mu nedovoľovala plniť ešte ďalšie milé povinnosti hoci.../. Družnú zábavu ešte vygradovala obsluha s veľkým O, či vlastne dvoma veľkými OO, pri ktorej nám tu a tam ubehli oči tak od družnej zábavy ako aj od piva. Kvôli väčšej prezentácii veľkých OO sme z taktických dôvodov zabúdali poháre na vzdialenejšej strane stola a sledovali pracovnú zanietenosť  O a pivo sme razom začali konzumovať s takou chuťou a rýchlosťou že naša dokonalá taktika sa zákonite musela stať priehľadnou. O 1:00 sme dobilancovali dnešný deň, vyzdvihli klady, zabudli na zápory, stanovili priority na nasledujúci deň s veľkým D a to mal byť výstup na Gerlach.



Napriek povznesenej nálade pocit úcty stále zostal, proste za iných okolností by nás tak skoro nedostali z diskotéky a ešte z karaoke diskotéky ani heverom.
Je 21.VI.2002, 5:15 sa s Dušanom /úplne čerstvým a to je nespravodlivé/ prebúdzame, náhlivé balenie najnutnejších vecí,  bez raňajok, zamykáme v pokluse 5:50 sme na stanici, rozhliadame sa. Náš tatranský vláčik je pristavený a z neho nám mávajú úspešnejší kolegovia. Nastupujeme, zďaleka nie sme poslední. Usádzame sa  a už sa rozbiehame prvé neadresné vtipné poznámky na adresu našich báb, ktoré sa nám zdajú trochu nesvoje napriek tomu, že sme im prisahali, že ich na vrchol aj vynesieme, čo bola aj ich podmienka. Vystupujeme v Tatranskej Polianke a hľadáme zhromaždisko , vôkol sa šíri vôňa čerstvého pečiva asi nejaká dobre utajená pekáreň. Sme hladní a trochu nás to demoralizuje. Stále nie sme si istí našim stanovišťom.
Nevidíme žiadne iné skupinky. Jaro Bobovský, ako správny veliteľ sa vydáva na prieskum.
Po chvíli sa vracia s víťazoslávnym úsmevom a odvádza nás asi 100 m severnejšie kde už postáva hlúčok sprievodcov. Útechou nám je, že sme najpočetnejší, až do chvíle keď sa dozvieme, že sa musíme vtesnať aj s batožinou do malého terénneho auta s prívesom. Ešte pamätná fotografia a už sa tesnáme. Au. Serpentíny, neznámi vodič,  žiadny výhľad, akýkoľvek pohyb nemožný, nepríjemné prítmie to mal byť úvod veľkolepého zážitku. Vzápätí prišlo vyslobodenie v podobe  Sliezkeho domu. A cena za tento  ,,komfort´´ ohromujúca.
 Nebudem popisovať sled udalostí, úplne podrobný popis vypracoval Jaro Bobovský v diele Ako sme nezdolali Gerlach, skôr sa sústredím na celkové dojmy, atmosféru a ako sa toho zhostili tí, ktorý členovia.
Tu sú všetci výstupuchtivý: Jaroslav Bobovský, Jaroslav Mesároš, Dušan Mĺkvy, Milan Vratanina, Ivan Tichý, Peter Mruškovič, a naše ozdoby Marika Gemerová, Ingrid Kotríková a Alica Tichá / nominovaná z tichej rodiny Tichých, zdatná vrchárka doteraz poznaná skôr ako hudobná nadšenkyňa a dobrovoľne- nedobrovoľná poslucháčka - no nás všetkých ,ale menovite ... nie nepatrí sa žalovať ani ukazovať prstom, aj Dušan to vraví, príkladná vytrvalkyňa, družná ďalšie hodnotenia budú zaslané z jej zamestnania a podľa  vyprofilovania zverejnené.


My na štarte v Tatranskej polianke na zhromaždisku: Zľava Ivan T.,  Jaro B., Marika G., Jaro M., Ingrid K., Peter M., Milan V., Dušan M., a neviditeľná Alica T.  nateraz realizátorka  fota.

Samotný začiatok - hodovanie vo veľkom štýle na Sliezkom dome- bol úkaz málo doteraz vídaný, no proste s prázdnym žalúdkom to ani na Gerlachu určite dobre nevyzerá ! A tak sme sa všetci svorne riadne posilnili a Dušan Mľkvy stihol  aj prezentáciu na vrátnici. Prednášal o samých odborných témach a umlčali ho až raňajky. Odmenou mu bola šiltovka zn. Gerlach ktorú si zakúpil a vzápätí aj vyreklamoval. Tak strašne ho poškodila tá práca, že ani v Tatrách sa nezdržal. Pre nezainteresovaných Dušan v našej firme má na starosti reklamácie! To už sme komunikovali s našim horským vodcom, ktorý nás mal bezpečne vyviesť a zviesť /a to aj dievčatá/ na Gerlach a eliminovať našu neskúsenosť a hlavne a to podčiarkujem vedieť privolať vrtulník ten oný-záchranný za  19 000 Sk. Neustále pobehovanie horského vodcu nám začalo dávať tušiť, že niečo nie je v poriadku. Zistili sme, že kolega , ktorého si prizval na takú veľkú výpravu je indisponovaný / silná bledosť signalizovala to, ale mohlo to byť i ono, ale vyzeralo to na to- to/, a tak sa na poslednú sa snažil zachrániť situáciu. Pokúsil sa zohnať nejakého ďalšieho horského vodcu, ale veľkolepý plán sa nám pomaly rozplývať pred očami. Situáciu ešte vyhrotili ďalší dvaja turisti, ktorých mal viesť chorľavý horský vodca s diagnózou tou i onou a ktorý sa vehementne domáhali výstupu na vrchol za každú cenu a argumentovali smiešnymi argumentmi, že sú prihlásení od apríla a teda nech ani nikto neuvažuje , že by sa to malo odohrať bez nich.
My sme mali vodcu zajednaného od februára, ale za daných podmienok sme upustili od tohto argumentu. Takže výsledné rezumé vodcu bolo, aby sme sa 3 / slovom traja / vybrali. To už bol Dušan rozpálený do ružova a zahárajúci spravodlivým hnevom. Doteraz som úmyselne nespomenul meno tohto horského vodcu, chránim tým jeho život, aby si to sním Dušan „nevybavil” ešte aj po rokoch. Baby nás síce prehovárali aby sme  predsa len šli aspoň niektorý, ale kolegialita - hrdá to vlastnosť - nepustila. Keď nad tým tak spätne rozmýšľam zloženie našej výpravy muselo horského vodcu aj odstrašiť a nakoniec musel byť rád, že z toho vycúval. Keď nás zočil prvý krát, ten na nás čumel ako Adam Krt na rysavú jalovicu. Útechou nám je, že dvaja turisti ktorých ste zobral veru neboli zdatnejší pán horský vodca! Tak sme sa teda utešili a môžeme veselo pokračovať. Ku cti mu slúži snáď iba to, že po tejto patovej situácii nám poradil niekoľko náhradných túr, ale to už mal Jaro Bobovský pevne v rukách a rady od vodcu sme brali ako porušenie Jarovej suverenity. Ale sklamanie je to obrovské hlavne preto, lebo napr. ja som svoj pobyt neinterpretoval ako výlet do Tatier , ale jednoducho, že idem na Gerlach. Ešte stále tlela aj iskrička nádeje, už sme sa trochu ostrieľali v Tatrách a získali kontakt na dispečing,  kde nám prisľúbili iného horského vodcu, dúfajúc serióznejšieho a možnosť skúsiť to nasledujúci deň.
Z vyjednávania sme zostali nesústredení a nateraz sme sa dokázali sústrediť iba pred budovou Sliezkeho domu a smutným pohľadom odprevádzali nášho macošského horského vodcu a našich nevlastných, takmer spolugerlachárov. Nepomôžeme si, tak vyrážame okolo Velického plesa ešte spiaceho ... a skupinka Gerlachárov pred nami.