Svet Jarný Tatranský z r.p. 2002 podľa Jara Mesároša, časť 4

13.02.2007, 10:19, velvetka

 
Štvrtá časť knihy kolegu Jarka z našej výpravy v Tatrách.
Pomaly stúpame, míňame Velický vodopád a ... skupinka gerlachárov stále pred nami. Popritom chlácholíme Dušana Mĺkveho, ktorý chvíľami odhodlaný vybehnúť na Gerlach aj sám a vzápätí sa náš Dušo dušuje že mu je Gerlach ukradnutý a že už nikdy viac! Nad vodopádom nás čaká čosi úžasné. Rozprestrel sa pred nami koberec pretkaný  jarnými kvetmi všetkých farieb, zeleňou s tisíckami odtieňov  v spleti majestátnych skál, to všetko vycifrované zlatistými slnečnými lúčmi, v kontraste a symbióze s bielim snehom a prenádherným blankytným modrým nebom. /viz.foto/ Razom zabúdame na všetky neprávosti a ožívame ...aj keď skupinka Gerlachárov je stále, stále pred nami.


                                 Šantenie veľkých detí nemalo konca – kraja.

Obrovský snehový jazyk v nás prebudil deti a tak si chvíľu užívame detské radovánky, spúšťame sa po zadku, guľujeme sa, zahrabávame sa, odhrabávame sa, všetko to dokumentujeme fotograficky, na tvárach s nefalšovaným úsmevom, Alica si fotografuje všetky tie kvietky, pri pomenovaní ktorých sme s Jarom B. málo úspešný a potešil by nás nejaký botanik v našej partii a ... Gerlachári sa oddeľujú, po ľavej strane ich čaká riadne stúpanie popri Kvetnicovej veži. Táááák a teraz zostala celá Kvetnica / tak sa totiž volá tento malebný kút / ako aj celá Velická dolina iba pre nás. Široko, ďaleko okolo nás živého človiečika nechyrovať. Gerlachárov pozorujeme už iba občas, ale aj to bez záujmu a už iba ďalekohladom /zišlo sa ich tam neúrekom/. Pozvoľným stúpaním v mierovej pohode pokračujeme cestou na Poľský hrebeň. Sliezky dom sa nám stráca z dohľadu. Vlastne je to už iba nepatrný bodík rozpoznateľný sústredeným pozorovaním no a ešte správnym smerovým zacielením nášho ďalekohladu. Našu pozornosť upútalo Dlhé pleso, svojou orientáciou ako i priezračnosťou s famóznym zeleným nádychom a vygradovalo  beztak krásnu scenériu. A to už naše sily preveruje stúpanie na Poľský hrebeň. Stúpam ako posledný  a snažím sa dodať odvahy tým, ktorý by ju mohli postrádať. Stretávame nadšencov, ktorý upravujú tento horský chodník a snažia sa pozviechať Tatry pred hlavnou turistickou smršťou, ktorá každoročne prichádza začiatkom letných prázdnin. Takže sme málo v predstihu. Tiež poškuľujú po našich babách . Tentokrát sme benevolentní a dovoľujeme im to, samozrejme iba jedným očkom - druhé musia stále venovať práci.

Pred vrcholom Poľského hrebeňa nás čakajú reťaze, malá to pomôcka pre zvýšenie bezpečnosti na exponovaných a zvlášť nebezpečných častiach. Himalájista Dušan Mĺkvy to považoval za obrovskú potupu zavadiť o ne čo i len zrakom a tak si musel každý člen výpravy / samozrejme aj soft-turisti / minimálne 2x vypočuť ako iba dekoratívne vplývali a pôsobili tieto prvky aktívnej ochrany pasívne na Dušana. Pravdupovediac rád som využil tento komfort, našťastie som nikdy nemal potrebu niečo dokazovať sebe a ani iným. Proste od niektorých smrteľníckych vecí som oslobodený. Jaro zasa doplnil svojimi znalosťami a alternatívnejším riešením v zahraničí t.j. v Alpách. Vzápätí plamenná diskusia za a proti daným riešeniam ako aj veľa fundovaných ďalších návrhov enviromentálnych riešení a záverečné progresívno- priekopnícke vyriešenie takejto banality na ktoré si teraz už nikto nespomenie a tým pádom je odsúdené na zánik celé spasenie hôr. Toto vedecké sympózium skončilo zdolaním Poľského hrebeňa v poradí: Dušan Mĺkvy a my ostatní. Úsmev vyjadrujúci spokojnosť každého so sebou samým, potriasanie rúk, uvítanie členom vrcholného managementu v podaní Jara Bobovského v nadmorskej výške nad 2000m nad morom, konkrétnejšie 2199,6m n.m..


                    Opojno – slastný  pocit. Sme na vrchole Poľského hrebeňa! Uf!

A samozrejme stolovanie a naša ,,vrcholovka’’ fľaša parádneho koňaku, ktorá nás ženie na všetky tie nezdolateľné vrcholy a robí z nich nepatrné pupáčiky. Odmena –dúšok z vrcholovky- možná iba na vrchole, alebo v kritických situáciách. O vrcholovku sa postaral a zasponzoroval Bobovský Jaroslav zo svojich vlastných zdrojov. Ďakujú všetci, ktorý vedia alikvótne  rozdeliť svoju lásku k druhému pohlaviu, k horám a takýmto bohémskym nápojom A to sme už zasa „in medias res” pre čitateľov s osobitným vzdelaním uprostred deja.

Každý si hľadá ten svoj kútik k stolovaniu iba Dušan tu pobehuje sem i tam. Nikoho to neprekvapuje. Výsledok je omračujúci. Dušan  našiel hovno. Rozmýšľam ako nejako zaonačiť to hovno, ale hovno je najlepšie- výstižné a pravdivé a každý ho bezpečne pozná pod týmto názvom. Tak ho teda našiel Dušan po detailnom preskúmaní terénu a samozrejme aj hĺbkovom, pretože bolo ukryté. Ale nie dostatočne pred Dušanovým ostrým pohľadom, čo sa mu nevyplatilo myslím tomu - hovnu. Práve som dal prečítať Dušanovi túto vtipnú pasáž a detailný popis  situácie a prvá reakcia veľkého náčelníka – somár a druhá, vysvetlenie, že si hľadal nejaký kameň pod hlavu. Tak som mu dodatočne poradil, že to hovno bolo určite oveľa mäkšie a tým pádom pod hlavu ďaleko vhodnejšie a že bola veľká škoda nevyužiť to. V náhlivosti a z pudu sebazáchovi opúšťam miestnosť....
Aby som sa vrátil k tomu onému, tak si leží také bezbranné, nezaodeté pred Dušanom a Dušan sa pohoršene skláňa nad ním. Nechápuc, kto sa mohol dopustiť takého zverstva na našej prírode. Samozrejme spôsobom Dušanovi vlastným si to nemienil nechať iba tak pre seba a všetkých ale úplne všetkých prizíval k tomuto víťazoslávnemu odhaleniu. Samozrejme samostatne.  Neunikol nikto ani ja a tak som si to povinne odtrpel a popritakával.
Ale to zďaleka nebolo všetko.
Dušan mal pripravený aj referát, akýsi morbídny monológ, ktorý každému opakoval zas a znovu a....  Monológ nápadne svojou dĺžkou pojímal jedno až dve nadýchnutia nad týmto hnedým fenoménom. Snažili sme sa absolvovať to, čo možno bez nádychu a tak sme stáli a zelenali a modrali z nedostatku vzduchu rôzne sa tam klátili, vyvracali oči a striehli na skulinku v Dušanovom prejave, chvíľočku nesústredenosti, aby sme nepozorovane zdúchli. Prejav samozrejme vždy  končil až po vyslobodzujúcom nadýchnutí z plných pľúc. Dušan ako dlhoročný a vzorný pracovník Slovnaftu pred rôznorodými otravnými látkami a pachmi absolútne imúnny. Výsledný efekt hrozivý: Marika sa nám tam povyzliekala simulujúc opaľovanie a svojim počínaním miatla ďalších turistov -ostatní sme  sa rozbehli do kopca zvaného Východná Vysoká a zastavili až na vrchole, niektorý aj v polovici, ako komu sily stačili a telo poslúchalo. Východná Vysoká .


   Na Východnej Vysokej s jedinečnou kulisou Gerlachu v pozadí. Nezabudnuteľné.

Mysľou sme sa preniesli opäť k vyšším métam a úžasné a nezabudnuteľné výhľady na Gerlach, Rysy, Bradavicu, Svišťový štít, Prostredný hrebeň, majestátny Lomnický štít, Ľadový štít, Veľká Studená dolina, Velická dolina, Sliezky dom, Zbojnícka chata,  malebné plesá okolo Zbojníckej chaty, všetko ako na dlani, ostanú navždy  v našej pamäti ako aj  navždy na našich fotografiách. Na Východnej Vysokej sme si dopriali a to ako krásneho pohľadu tak aj ,,vrcholovky´´.


Pohľad z vtáčej perspektívy a z Východnej Vysokej. Cesta k Zbojníckej chate v pravo dolu je plná nástrah, ale odvážni sa nevzdávajú!

Dolinami sa nieslo tiahle Maříííí. To sa Dušan zviditeľňoval na každom kroku našej Marike a tým plašil ostatných turistov našej Marike ako i kamzíky, svište a ostatnú tatranskú zver, spomínajúcu naňho určite dodnes. Tiež sme si tam poleňošili asi hodinku, na cestu naspäť bolo ťažké aj pomyslieť. A muchy, tých sme sa nezbavili ani na samotnom vrchole. Nalietavali na nás ako na to, ááále veď viete. Po zostupe na Poľský hrebeň Alica zaspala, nie síce nadlho, ale o to tvrdšie. Ivan tvrdil, že je to jej zvyk, ale mi ostatní sme boli iného názoru a tak v strehu majúc čerstvo v pamäti  zdrvujúce účinky Dušanovho objavu.