Svet Jarný Tatranský z r.p. 2002 podľa Jara Mesároša, časť 5

13.02.2007, 10:40, velvetka

Piata časť Jarkovho záznamu z našej výpravy.

Ostatných  nás čakala ešte asi polhodinová konsolidácia síl, Mariku obliekanie a pohli sme sa do hlbokého klesania po ktorom nastupovalo prudké stúpanie. Vzpružil nás pohľad na zamrznuté Zamrznuté pleso. Zaujímavý úkaz, vidieť niečo podobné, pri teplote okolia asi 30 °C . Výstup na sedlo Prielom sme absolvovali so zaťatými zubami, kĺžuc sa na šotoline a s nasadením života sa vyhýbajúc turistom v protismere. No a treba podotknúť, že premávka nám tiež riadne zhustla. Na samom vrchole sedla sa nás tiesni asi 25 a ešte asi miliarda múch, ktoré tu snáď majú zjazd. Nebránime prejazdu a vzápätí aj zostupujeme jeden po druhom disciplinovane, pomaly, inak to ani nejde. A v poradí Dušan a my ostatní. Miestami nás obiehajú turisti v dôchodkovom veku, ale my sa viac kocháme! Terén je dosť nebezpečný, postup monotónny baby si prestávajú veriť a tak všetci uvítajú spestrenie, najmä však Inge Kotríková , v podobe guľovačky, ktorou sa zaprezentoval Dušan. Všetci zdúpneli od údivu a hlavne nepremyslenosti tohto výstrelku, ktorý skončil chvalabohu so šťastným koncom. Snehová guľa z ťažkého premočeného snehu ju zasiahla priamo do tváre úplne nepripravenú a v nebezpečnom teréne .  Postrelenú Inge sme odviedli mimo paľby a Milan ako správny partner pofúkal rany. V skutočnosti mohol jednu fúknuť aj Dušanovi, takú výchovno-preventívnu, vzduchom chladenú dobre mierenú.

Dušan spokojný sám so sebou sa poberá pobavene na čelo a zaujíma svoje čelné miesto.
Voči výčitkám je hluchý až odmietavo imúnny. Máme za sebou najťažší úsek pred nami sa čnie Zbojnícka chata. V príkrom svahu sledujeme dvojicu lyžiarov zdá sa nám, že so samovražednými sklonmi a ich dych vyrážajúcu jazdu na snehovom jazyku. Taktiež obdivujeme ich trpezlivosť, veď už samotný výstup s celým výstrojom si žiada oduševnelú dušu.  Naši rýchli kolegovia nás očakávajú už pri minipliesku, ktoré napája zurčiaca bystrina. Chlad vody príslovečný, niektorý si vyzúvajú topánky a močia si nohy, ďalší si chladia minerálku a posledný najsmädnejší chutnajú vodu z tejto bystriny. Samozrejme v opačnom poradí.

Ani naši soft – turisti sa nenudili a podnikli nejednu výpravu k nebotyčným vrcholom. Prvé foto spáchala Dáška Polakovičová , na druhej zanechal svoj rukopis Tibor Budaj nohou č. 9.

Voda je taká studená, že vydržať čo i len pár sekúnd je veľké hrdinstvo. Veď Dušan porozpráva! Aj jeho hybernované otlaky. Dokonca i voda v plastikových fľašiach sa stáva ukrutne osviežujúcou, no a to musel prezentovať Dušan všetkým a tí, ktorý prejavili menej nadšenia ako sa všeobecne očakávalo, tým urobil malé doškolenia, aby napravil veci na pravú mieru. Odskákal si to Jaro Bobovský pretože, Dušan vo svojom výkladovom zanietení  spozoroval jeho menší zápal pre vec / tiež autorita svojho pracovne nadriadeného! / a preto mu to musel hmatateľne prezentovať. Revom intenzity cca 140 dB ho prinútil zastaviť a tým ho takticky pripraviť tiež o vedenie. Potom krátka prezentácia orosenej fľaše napriek chýbajúcemu chladiacemu boxu. Potom nástojil Dušan na patričnom čudovaní sa a až po neurčitom Jarovom prikývnutí sa uspokojil a rozhodne vykročil na čelo sprievodu. Nás ostatných skvele pobavil. Zbytok cesty k Zbojníckej chate sme sa všetci tešili z Dušanovej radosti. To už sme boli v cieľovej rovinke pred Zbojníckou chatou, ktorá zívala prázdnotou, dali sme si dve pivá a kapustovú polievku a po cca 0,5 hod prestávke sme sa vydali na cestu. Snažili sme sa stále nadviazať kontakt, tak ako s našimi soft-kolegami ako i s našim potencionálnym horským vodcom. No signál existuje v Tatrách snáď iba v podobe zubnej pasty. A tak sa náš pelotón začal trhať. Naše baby zaznamenávali svetabôl v podobe nôhbôlu. No boli sme veľmi radi, že ich stále nemusíme niesť a tým plniť záväzky. O poznanie pomalším tempom sme zostupovali smerom na Hrebienok. Sústavne sa vyhýbame  nejakým turistom. Baby sú statočné, pokračujú i keď so zaťatými zubami. Kríza graduje napadá ma spásonosný nápad. Otváram ,,vrcholovku’’, svorne si  dávame dlhé dúšky  a únava je razom preč, veselá nálada späť a Inge s Marikou dokonca súhlasia s  prehliadkou Studenovodských vodopádov.


Občas sa vľúdila menšia kríza. V tomto prípade zažehnaná vrcholovkou, prezrádzajú spokojné pohľady. Teda okrem Mariky, viď. výzor masového vraha prvého zľava.

Žeby preto, lebo horský chodník k Studenovodským vodopádom vyzeral mierumilovnejšie?. To teda určite nie a ešte raz nie. A tak sme sa v užšom, takmer rodinnom kruhu vydali čistinkou ktorá sa črtala pred nami nazývaná nejakou poliankou. Pod obrovskými smrekmi v horskom tieni, nás láka chalúpka, sťaby medovníková. Marienku síce máme, ale Janka nie, ale snáď to vyváži dvomi Jarkovcami a jedným Milanom. Odvažujeme sa vstúpiť. Príjemne nás prekvapí útulnosť a ľudopráznosť. Dehydratácii opäť nedáme šancu a objednávame si pivo a klábosíme s majiteľom o takých bežných tatranských radostiach a strastiach. Konverzácia graduje a my si dávame ďalšie pivo. Osvieženie je dokonané. Na Rainerovu chatu 1863 – najstaršiu chatu vo Vysokých Tatrách nikdy nezabudneme vravíme si pri pečiatkovaní našich všakovakých tatranských artefaktov. Ani sa nám nechce prestať a dáme sa do prehovárania Mariky ako krásne by zapôsobila na Marikinom zadku. Marika protestovala veľmi intenzívne, a tak aspoň  privolila na kompromis, že bruško bude ideálna parcela  na také dielko. Hneď sme jej zakázali podniknúť akékoľvek kroky na odstránenie a že si to budeme kontrolovať, vo dne a hlavne v noci. Vzápätí začíname vytvárať poradovník na kontrolu počas celej noci so striedaním sa po hodine. Z chatárovej usmiatej tváre vidno, že tiež by si rád postrážil.  Marika sa povinne červená a my ostaní tešíme na večer pri strážení pečiatky. A pečiatka si spokojne hovie na veľmi lukratívnom mieste.

Ťažko sa nám lúči, ale Jaro to s nami vie a sľubuje nám úžasný zážitok v podobe Studenovodských vodopádov.


Studenovodské vodopády nás proste očarili aj ohlušili, podstatu názvu sme radšej neskúmali sme skôr teplomilné rastliny.

Vykročíme rázne. Studenovodské vodopády sa prezentujú už z diaľky. Padajúca burácajúca voda vytvára silnú zvukovú kulisu, takže aby sme sa dorozumeli reveme na seba ako zasypaný baníci, po chvíli vysilení, mlčíme ako kukuriční partizáni. Nad krásou Studenovodských vodopádov sme priam onemeli úžasom. Aj fotografie sa vydarili. Uprosili sme náhodnú turistku, samozrejme ako inak- českú turistku a urobili sme si jednu vo vodopádoch a zopár rôznych momentiek. Odchádzalo sa nám ťažko, ale trochu nám to uľahčilo spojenie sa telefonické s prieskumníkom Dušanom, ktorý už zostupoval lanovkou z Hrebienka a duchaplne nám odrecitoval električkový poriadok, čím nám ušetril hromadu času. Ďalšie výhody spojenia vyplynuli v podobe dohody s horským vodcom, ktorý nás mal čakať 6:00 nasledovné ráno na obvyklom stretávacom mieste. Čas súril a tak sme sa s nasadením života došuchtali na Hrebienok a komfortne zviezli v preplnenej električke. Náš stupňujúci sa hlad sme zahnali v staničnom bufete tak, že sme ho opili pivom pre istotu hneď 2x. Anestetikum sa tentokrát volalo príslovečne Tatran. To určite odrovná každého tatrana.  Nasadli sme na železnicu, dotrmácali sa na Štrbské pleso, pokropili sa v sprche živou vodou a večerali až v pizzérii írečité slovenské jedlo pizzu. Potom sme sa vzápätí presadili do nejakej Slovenskej snáď koliby či čo, /kto si to má po toľkých pivách  ešte pamätať/ kde sme odtrúbili záverečnú, aby sme platonicky zakotvili na karaoke disko, ktorá sa nám nejak naplnila návštevníkmi, ale rezervácia, ktorú sme si duchaplne bezpečne zarezervovali nám odbúrala hromadu problémov s presadením sa. Žiaľ na škodu veci nepodarilo sa mi prehovoriť Dušana, aby sa zúčastnil diskotéky  a vymenil si skúsenosti tanečno-kreatívneho rázu s Jarom Bobovským, ktorý je svojou kreatívnou invenciou a jedinečnosťou nedostihnuteľný a nezameniteľný. Jaro treba to patentovať! V podstate Dušana som našiel v príprave na diskotéku na izbe v polohe ležiaceho strelca, najčastejšia poloha z ktorej Dušan riadi svet pomocou televízora a riadi  a riadi za pomoci slov , no všetky sú zo spodku slovnej zásoby.

Tanec nás zasa rozhýbal. Nevadí nám ani tlačenica na parkete, skôr hluk. A tak na seba veselo kričíme, čo je vysiľujúcejšie ako výstup na ktorýkoľvek vrchol. Už reveme ako zasypaní baníci a zdieľame tanečný parket s ďalšími tanečníkmi, poniektorí evidentne neukončivší základnú školskú dochádzku. Pohľadom na zvyšok baviacej sa spoločnosti sa ubezpečujeme, že nie sme na žiadnej pedofil-párty, alebo čajovom večierku základnej deväťročnej školy.  Takže úroveň tej dnešnej diskotéky sme nezvýšili, zachovali sme ale jej vysoký štandard. Nevybičovali sme sa k vrcholnému výkonu a to musíme objektívne priznať, výstup na Gerlach nás zasa eliminoval. Diskotéku nám spestril nad ránom osviežujúci dáždik, ktorý sme brali ako pozornosť podniku svojím najvernejším zákazníkom.

Unavení, ale s pocitom z dobre vykonanej práce ulíhame a už sa ozýva iba sladké odfukovanie dua
Štefan + Dušan. A tak obohatím toto umelecké duo o ďalšieho aktívneho člena a razom je to trio.