Svet Jarný Tatranský z r.p. 2002 podľa Jara Mesároša, časť 6

13.02.2007, 14:58, velvetka

Šiesta časť Jarkovho záznamu z našej výpravy.
Zobúdzam sa na telefón, ktorý niekomu zvoní v útrobách hotela, spoza okna si veselo ševelí jarný dáždik. Telefón doznel a nič sa nedeje. Deficit spánku je už hrozne veľký a dážď napovedá, že ani dnes na Gerlachu nebudeme úspešný. V tomto momente a z vyhriatej postieľky sa mi to zdá ako tá najúžasnejšia vec na svete. Viečka oťažievajú ...

7:30 ma zobúdza svieži tatranský vzduch  a preslnená  izba. Po nočnom daždi ani chýru ani slychu. Odchádzame na raňajky Jaro tlmočí ranný rozhovor s horským vodcom. Po odbornom zhodnotení pre a proti to Jaro nechcel riskovať.   Sme smutní a je nám jasné, že naše poslanie už tento kvartál nesplníme. Hanba! Našťastie to môžeme hodiť na objektívne príčiny. Na pesimizmus ani nepomyslíme a vytvárame raňajkovo -plánovaciu bojovú poradu. Výsledok – masový odchod k vodopádu Skok. Štart cca 9:00 /+ , - hodina ako je v našej firme zvykom /. A tak sa stretávame pred hotelom a o 9:10 sú stavy naplnené, tak sa pohýname. Po nočnom daždi počasie nie je až také teplé a z času na čas nám výhľad zakryje nejaký ten mráčik. Zviditeľňujeme sa hneď zastavením sa, aj celej premávky pod lyžiarskym nadjazdom, ktorý nás upozorňuje, že Zdraví dosiahnu vrchol ľahšie /made in Vzájomná životná poisťovňa/. Nedá mi neporozmýšľať ako to autor myslel. Po tomto zviditeľnení a zastavení tej celej dopravy sme sa v zapätí i zvečnili a snáď vytvorili aj úvodnú stránku našej budúcej podnikovej kroniky? Ďalej to bolo už len pomalé šuchtanie a náhlivé fotenie. Až sme uzreli prvý stánok s občerstvením. Prudkým odbočením a ráznym vykročením k nemu sme zmiatli skupinku asi 20-tich turistov samozrejme zasa českých, veď akože inak, ktorý boli presvedčení , že ich bezpečne privedieme k vodopádu Skok. Zmätení sa sklamane od nás oddeľujú poberajúc sa svojou turistickou cestou. Alebo že by už mali umyté zubné protézy a inak by o naše pivo nemali záujem? Občerstvovací  stánok zívajúci prázdnotou v momente ožil.

Úplne sme zapadli medzi soft-turistov a rozliezli sme sa po okolitých butikoch. V jednom z nich volal sa že – športový sme sa stretli ja, Dušan, Alica a Ivan. Dušan sa automaticky zaprezentoval dvojzmyselnými narážkami a vtipmi- tými až trojzmyselnými, takže do pomykova uviedol nielen pýriacu sa predavačku, ale i Alicu. Vzápätí  prešaltoval a predavačke vylíčil problémy so šiltovkou, zakúpenou deň predtým na Sliezkom dome testujúc pritom ohybnosť a silu švu všetkých šiltoviek v tomto butiku. Predavačka nestíhala ani pritakávať to už jej Dušan líčil svoje skúsenosti s predajom, vypichol úskalia tohto odvetvia hospodárstva. Čiastočne ho zastavila až malá nehoda ktorá sa mu udiala, keď mu vypadla skrutka z okuliarov. V tú sekundu celý butik pokľakol a dal sa do zbesilého hľadania tohto nepatrného čara.  Pohľad skutočne ojedinelí, keď sa celý butik zmení na moslimskú mešitu, keď všetci natočení čelne k pultu / svetlo nedovolilo inak / sťaby k pomyselnému  oltáru a neustávajúci  komentár a nadávky a ešte aj korenisté nadávky Dušanove znejúce sťa odriekaná modlitba muezínom. Nezainteresovaní sa nestíhali diviť. Našťastie všetko dobre dopadlo, chýbajúca súčiastka nájdená  straty sme teda nezaznamenali  a ranná motlitba Alahovi , alebo komu, dokonaná. Po tomto malom spestrení sme sa našli už v spomínanom občerstvovacom butiku a po celej tejto kratučkej, hodinovej prestávočke pokračujeme. Postupne z ihličnatého lesa vchádzame do kosodreviny. Počasie na rozhraní, ako keby sa rozhodovalo, či bude dobré, alebo zlé. Kráčam ako vždy posledný a konverzujem s Jožkom Lenčéšom. Sparno a stúpajúci terén spôsobuje, že sa extrémne potíme, alebo že by aj takto pôsobilo pivo? Jožko priam hrdinsky odoláva cigaretke, ktorá sa priamo pýta do takýchto podmienok. Neustále fotodokumentovanie spôsobuje, že to v kolektíve žije.

K nám posledným sa postupne prepracoval aj Tibor /vtedy Buday, dokonca aj teraz, vtedy partner, teraz už životný partner našej Silvie, hodnotný účastník našich párty v užšom podnikovom kruhu, hudobne vynikajúco ladiaci so správnym  pesimistickým nadhľadom, tiež počítačovo orientovaným zamestnaním a zameraním na zákazníkov dezorientovaných- aká hrôzostrašná zhoda a zvláštna symbióza s nami ostatnými.../ v našom deji práve  extrémne zaťažený fotografovaním so Silvou /vtedy Paprancová, teraz dokonca Budayová proste Budajka ako tá novembrovo-revolučná relikvia, naša špiónka a  migrantka bratislavská,  pôsobiac až nápadne nenápadne / . Tibor svojim  ostrým, 17“ palcovým monitorom mnohokrát zakaleným zrakom uvidel kamzíka. Neuveriteľné a nevysvetliteľné . Veď kadiaľ prejde Dušan s príhovorom tam už ani vtáčika ani letáčika nechyrovať. A Dušan ani v tomto prípade nepoľavil so svojho štatútu vôľovo najzdatnejšieho jedinca a vedúceho. Kamzík si od nás držal bezpečný odstup,  majestátne trónil v skalách a skúmavým pohľadom si nás premeriaval a myslel si svoje. Nevedeli sme sa vynadívať na toľkú krásu ťažko oči odtrhnúť. Osobne som bol presvedčený, že kamzík je iba legenda, výplod fantázie a la Loch Ness a pár kusov klonovaných z kôz slúžiacich ako atrakcia pre zoologické záhrady. Ó ako hlboko som sa mýlil! S kamzíkom sme sa pomyselne rozlúčili a nasmerovaný  a riadený  Dušanom už spoľahlivo prišli k vodopádu Skok.

Ostatní už veselo stolovali a skúmali okolie vodopádu, kĺzali sa na snehu, pozorovali flóru, zorganizovali sme ďalšie spoločné foto, skupinové foto, skupinkové foto, foto takmer každého jednotlivca, snežné foto, mokré foto spod vodopádu, akčné foto z nebezpečných častí vodopádu a foto zo  zvlášť - nebezpečných častí vodopádu. Slnenie nesmiem zabudnúť ako jednu z hlavných náplní a všadeprítomná pohoda. Po hodinke odpočinku sa expedícia rozdeľuje na dve skupiny soft-turisti ešte zostávajú v tomto základnom tábore my ostatní postupujeme jeden za druhým ponad vodopád. Ešte stále s nezrovnaným krokom a pomerne neisto našľapujúci. Prestávka nás úplne zdemoralizovala, ale postupne sme sa zdisciplinili, náš horský veliteľ Dušan z tempa nie a nie zľaviť. A tak v klasickom rozostavení Dušan, Alica a my ostatní. Alica už postúpila na stále a čestné miesto a tým sa jej dostalo veľkej pocty vedľa Dušana. Míňame, a sčasti sa i občerstvujeme v Plese nad Skokom.

Je zaujímavé, že nikto z výpravy nezaznamenal žiadne žalúdočne potiaže počas celého pobytu v Tatrách, hoci voda plesovatá môže toho obsahovať….No, až, až. Radšej na to nemyslieť! Ale zasa sme denne absolvovali dôkladnú dezinfekciu vybranými dezinfekčnými prostriedkami od 12 do 80 stupňov obsahu alkoholu. To iba taká drobná analýza. Ďalšie veľkolepé plieska nad vodopádom s názvami skôr z terminológie živočíšnej ako napr. Nižné Kozie pleso, Capie pleso, Vyššie Kozie pleso / že by chceli Tatry ticho naznačiť, kto sa zväčša pohybuje jeho horskými chodníkmi? / míňame  už strojovo občas sa sporadicky tu a tam zastavujeme a kocháme sa vyhliadkou. A veru pozerať sa je na čo. Zimohriavky nám pôsobí pohľad na Furkotský štít, stále zamrznutý a s hromadou ľudkov na vrchole, ktorý sa nám stane o chvíľu  ďalšou  výzvou. Taktiež  nám neustále pripomína naše slimačie tempo mladá rodinka o počte tatino, mamina a ich malá, snáď ani nie päťročná ratolesť,  ktorí nás neustále atakujú, aby nás nakoniec pri odpočinku na obrovitánskych balvanoch načisto predbehli a vzápätí svojou miniaturizáciou stratili z dohľadu. Pozn. tatino niesol ratolesť poväčšine na ramenách. Hneď je mi tak lepšie na duši, keď som sa takto hrdinsky priznal! To sme si my ale vychutnávali slastné chvíle oddychu už na spomenutých balvanoch, vykonávali všakovaké potreby a vychutnávali slastnými dúškami pohľad na hladinu Capieho plesa. Slnečné lúče prehrievali naše staré kosti a zanechávali  na našich telách stále viac a viac tú povinnú a povestnú bronzovú  ba až jasno červenú jasnočervenú farbu pokožky – dovolenkovej. Pred hotovou pohromou nás zachránila Alica, ktorá ako zbehlá žena poskytla nám nezbehlým mužom know – how , ako aj príslušný  opaľovací krém  aj s príslušným ochranným UV filtrom. Z tejto polohy ležiaceho strelca horeznak máme krásny výhľad na Satan / to je v tomto prípade taký pupáčik /, Hlinskú vežu pred nami úžasný Štrbský štít no a naše pohľady sa prevažne upierajú na Furkotský štít,  / na ktorý stále zbierame sily a veru vôbec sa nám naň nezbiehajú slinky…/, obklopený  Hrubým vrchom a Veľkým Soliskom. Niet toho kto by vydal povel na pokračovanie, ale napokon predsa sa odvažujeme.

Končí terén mierne stúpajúci, začína terén extrémne stúpajúci sťažený výstupom po prevažne topiacom sa, chvíľami zmrznutom snehu. A tak stúpame a stúpame, pomáhajúc si ako sa dá, proste tímová práca. Iba také periférne postrehy, šantiaci pes tešiaci sa zo snehu, ale aj ten je ďaleko pred nami, chladiaci sa Dušan a zrovna ten  náš v snehu ležiac a viac sa predvádzajúc ako chladiac a my ostatní, ostražití, terén klzký, veľmi nebezpečný, náš zástup – mĺkvy, vedie nás Mĺkvy. Nekonečnú radosť a sympatiu k snehu opäť prejavil Dušan a ťažká mokrá a ešte aj snehová guľa dopadla na moju nič netušiacu hlavu a za ňou ešte horšia spŕška uštipačného smiechu. Z toho vidno, že všetko to dohováranie z predchádzajúceho dňa vyšlo úplne navnivoč a spôsobilo skôr opačný výklad celého toho trapasu a naša celá lekcia slušného správania zapôsobila na Dušana úplne kontravýchovne. Šťastný a pobavený úsmev večného dieťaťa Dušana mi ani nedovolil nahnevať sa, ba ani zamračiť sa. Iba nechápem, ako sa mohol v nestráženej chvíli ocitnúť za mnou, keďže u veliteľských typov to nie je zvykom. Asi to bolo úkladné, vopred pripravené a likvidačné? Dušan !!! Dušanove záškodnícke kvality by ocenil aj samotný Ladin. Pán Ladin tak tu ho teda máte - mailová adresa nášho Dušana je dusan.mlkvy@services.fujitsu.com. !!!
Toto malé oživenie nad priepasťou, ako som si to pracovne nazval, nás primälo pridať do kroku. K vrcholu to je už iba pár metrov, ale akých! Kolmá zľadovatelá stena nás núti navzájom si pomáhať a istiť sa. Každý si hľadá ideálnu stopu a zdolanie vrcholu je tentokrát kolektívny úspech doslova a do písmena. No konečne!!! S pocitom z dobre vykonanej práce sa rozhliadame po okolí. Stálo nás to nemálo síl. A tie si ešte musíme šetriť na večerné ponocovanie, ktoré je už dokonale pripravené. Veď je to náš posledný večer a prespať ho v žiadnom prípade nemienime.